Jozef Radošinský z Hubiny uvádza vo svojej zaujímavej monografii 

   " .....Počas svojich terénnych výskumov, keď som s fotoaparátom na krku a zápisníkom v ruke dokumentoval starú ľudovú achitektúru, remeslá, drobné sakrálne stavby, sochy a cintoríny,  ma neraz napadla otázka, akú cenu majú tie staré múry a práchnivejúce drevo v nich, či ešte môžu súčasníkom dajako poslúžiť, alebo im niečo povedať? Po dedinách a chotároch západných svahoch Považského Inovca a v blízkosti Piešťan, ešte pred dvadsiatimi rokmi, ležalo množstvo fragmentov nemalej historickej ceny, na ktorých si nezadržateľne pochutnával zub času. Mnohokrát však, keď som objavil niektorú historickú zaujímavosť, ktorú dovtedy skrývala burina, zatiaľ čo som sa snažil upozorniť verejnú správu i pamiatkarov na ich cenu, nenávratne zmizla pod krompáčmi i zubami rýpadiel. Posledné nenápadne, napoly rozbúrané stavby, ktorých história je často hodná celej knihy, v poli zabudnuté božie muky okolo už neexistujúcich ciest kade kráčali dejiny, alebo liatinové kríže, čo ešte neskončili v zbere ako kovový odpad, nám dnes miznú, ako sneh na jar. Na rozdiel od dávnej minulosti, kedy takéto pamiatky zachraňovala samotná príroda, tým že ich dôstojne pochovala pod vrstvou zeme, sa dnes strácajú nenávratne. Preto som sa rozhodol zachovať aspoň spomienky na život a diela rúk známych i neznámych predkov a pomocou drobných detailov priblížiť súčasníkom i budúcim generáciám minulosť kraja v ktorom žijú.

 

  Jednou z najzaujímavejších a tématicky najucelenejších súborov z histórie lokálnych pamiatok, je história vodných mlynov medzi chotármi Hubiny a Moravian nad Váhom. Vodné mlyny boli nielen zaujímavými stavbami, ale i historickými technológiami, ktoré ak podrobnejšie študujeme, musíme začať obdivovať dôvtip a zručnosť ich staviteľov  i užívateľov. Dnes ich však pod ochranou múzeí a pamiatkárov ostalo na Slovensku iba asi okolo 50 ( 2009 ). Na ľavom brehu Váhu, medzi Beckovom a Hlohovcom, kde boli kedysi dôležitou súčasťou takmer každej dediny však už stoja len ruiny, dvoch či troch. Boli svedkami ekonomického života i súčasťou miestnej kultúry. V časoch poddanstva síce patril monopol na mletie obilia miestnym feudálom, ale po jeho zrušení mlyny stali sa najprestížnejším remeslom slobodných občanov na vidieku. Boli tak efektívne, že ani dlho po nástupe kapitalizmu v Uhorsku im nedokázala konkurovať žiadna priemyselná veľkovýroba.O ich dôležitosti a úcte, ktorej sa tieto mlyny tešili svedčí, že mali aj svojich patrónov, svätcov, ktorých život i smrť boli dajako spojené s mlynom alebo vodou. Najznámejšou bola svätá Kristína z Bolseny, ktorá zomrela mučeníckou smrťou tak, že ju utopili s priviazaným mlynským kameňom okolo krku.Z hľadiska dnešných našich problémov, je však zaujímavejšia stránka vodohospodárska a energetická. Nielen všetky väčšie rieky, ale i mnohé malé bystriny, v ktorých dnes už netečie takmer žiadna voda, boli postupne využité  na pohon mlynských kolies. Je obdivuhodné ako sa po celé stáročia dokázali naši predkovia o tieto vodné toky starať, ako ich využívali a chránili. Celý reťazec výroby chleba, najčastejšej našej potraviny tak zabezpečovala obnoviteľná energia prírody. Mletie obilia na plávajúcich mlynoch v regióne dolného Považia je datované už od 10. storočia a pretrvalo až do začiatkov 20. storočia. Na horských bystrinách sa začali stavať vodné mlyny neskôr, pretože to vyžadovalo isté technické úpravy ich toku. V 13.storočí už bolo na Slovensku 135 vodných mlynov.Vrchol ich rozvoja predstavuje zrejme rok 1872, kedy na našom území pracovalo 4748 mlynov, z toho 4527 vodných. 

 

 

Zaujímavosť vodných mlynov na pomerne krátkej bystrine Striebornica,nazývanej dlho „Moravanský potok“ spočíva jednak v majstrovskom využití prírodných podmienok a jednak v dokumentácií života a technickej zručnosti predkov súčasných obyvateľov tohto regiónu. Dnes 

je už ťažko uveriť, ako táto malá bystrina, ktorá od nepamäti odvádzala časť zrážok a prameňov z masívu Marhátu, cez „Výtockú dolinu“ a obec Moravany do Váhu, dnes v niektorých mesiacoch už iba stružka vody,mohla dávať po dlhé stáročia toľko energie a života ako Striebornica.Súčasníkom však treba pripomenúť, že pokiaľ väčšia časť prameňov zavodňujúcich túto bystrinu nebola napojená na Piešťanský vodovod (1933) pretekalo ňou o dve tretiny viac vody ako dnes. V 18. a  azačiatkom 19. storočia bol tento potok zdrojom energie nielen pre klasické vodné mlyny, ale i jeden z troch papierenských mlynov v širšom okolí ( Hrádok, Nová Lehota a Moravany n. Váhom ). Časté povodne, požiare i zmeny majetkovo–právnych pomerov spôsobovali, že počet a miesta mlynov na Striebornici sa po dobu vyše 800 rokov mnohokrát menili a ústne podania len o málo desiatok rokov prežili ich drevené konštrukcie. Iba sem tam, sa objaví dajaký starý mlynský kameň, ktorý nám často aj v súvislosti s názvom lokality prezradí, že niekde tam tiež kedysi stál vodný mlyn. Dodnes sa mi podarilo pod svahmi Marhátu, z ústnych podaní alebo aj fyzicky, zdokumentovať existenciu siedmych vodných mlynov. V katastri obce Moravany nad Váhom 4 a v katastri obce Hubina 3. Všetky ešte na začiatku 20. storočia fungovali. Ich postupný zánik začal v 30 - tych rokoch minulého storočia, hoci niektoré pracovali ešte v roku 1950. Ich mená sa zachovali len poda posledných majiteľov, ale každý z nich má omnoho staršiu históriu a zrejme niesli aj iné názvy. Plankov mlyn bol zrejme pozostatok papierenského mlyna, pretože lokalita nad týmto mlynom sa nazývala „Nad papiernu“. Reguláciou potoka (1957) a vybudovaním jazera Striebornica (1962) boli odstavené od vody mlyny Planka, Klču a Kozáreka. Posledný z mlynov na tomto potoku, mlyn Rudolfa Durana, pracoval až do roku 1959. Všetky, okrem jedného dnes ešte ako stavba stojaceho, však boli postupne opustené a ich ruiny vplyvom poveternostných podmienok i pod tlakom novostavieb zmizli do nenávratna. Pozostatky z týchto mlynov, ktoré sa nám podarilo zdokumentovať, ako i pár dochovaných historických fotografií ukazujú, že to boli všetko typy mlynov na vrchnú vodu. Takmer všetky mali na potoku vybudované prívodné umelé kanály, napájané vodou z potoka končiace dreveným žľabom, z ktorého padala voda na mlynské koleso.Ich konštrukcia, ako dokazujú rekonštrukčné výkresy urobené Ing. arch.Ľubomírom Mržom, bola veľmi dômyselná, využívajúca rôzne zložité technické detaily, najmä v prevodoch, ovládacích pákach i sitách. Základ týchto mlynov tvorila spravidla mlynica, kde boli umiestnené mlecie kamene a osievacie truhlice. Hnacie mlynské koleso, ktoré dosahovalo 3 až 4 metre v priemere, bývalo vždy umiestnené na vonkajšej strane mlynice. Aby v zime nezamzalo, bolo obstavené kamenným múrom. Voda stekala žľabom na dvojvencové mlynské koleso, ktoré bolo upevnené na vale. Na druhom konci valu, v mlynici, bolo o niečo menšie položené kolo (asi o tretinu menšie ako mlynské), ktoré svojimi palcami (zubami), vyrobenými z agátového alebo hrabového dreva, zapadalo do cievky vertikálneho vretena a tak roztáčalo celý jednoduchý mechanizmus mlyna. Mlynári boli všestrannými remeselníkmi, pretože všetky menšie i väčšie opravy si museli robiť sami. Opravovali stroje, čistili valce ( keď už boli valcové stolice), lepili roztrhané sitá a mastili súkolia, aby bolo všetko pripravené, keď sa mlyn rozbehne na plné obrátky. Boli stolármi, tesármi i kamenármi.  Často pritom používali zdedené postupy nad ktorými sa síce môžeme dnes pousmiať, ale zrejme fungovali. Jednou z nich bola skúška vyváženia mlynského kolesa. Keď mlynár vyhotovil nové mlynské koleso a vymočil sa do korca, koleso sa muselo roztočiť. Mlynári Klčo a Kozárek vyrábali mlynské kamene a okrem toho súčasťou Klčovho mlyna bola píla na vodný pohon. Výkon mlynov na Striebornici, pokiaľ mleli mlynskými kameňmi bol približne 1q za hodinu. V plnej prevádzke, cez sezónu mlyny mleli vo dne v noci. Cez deň mlyn obsluhoval mlynár so svojim pomocníkom ( pokiaľ ho mal ), v noci sa pri mletí striedali. 

 

   Keďže technológia mletia mlynskými kamemi začiatkom 20.storočia bola pomerne zdlhavá, aj v moravianskych mlynoch sa začíname stretávať s technicky modernejšími spôsobmi spracovania obilia. Mlynské kamene postupne nahradzujú dokonalejšie valcové stolice, ktoré dodávala firma „Jozefa Prokopa synovia“ z Pardubíc. Každý mlyn musel mať „Mleciu knihu“, kde sa povinne viedli záznamy o mletí.Tieto záznamy kontrolovali revízori z Oblastnej obilnej spoločnosti v Bratislave. Za mletie sa platilo mýtom. Mletie a šrotovanie sa starostlivo zapisovalo do „Výkazu o mletí za mýto pre vlastnú potrebu“ a do „Výkazu o šrotovaní za melné pre vlastnú potrebu“. Pre vlastnú potrebu sa myslela spotreba pestovateľa, ktorý už ale nesmel  s produktom ďalej obchodovať. Bol tu zapísaný dátum, meno a bydlisko pestovateľa, prípadne nadobúdateľa, mlecie povolenie, prijaté obilie na šrotovanie alebo mletie a dôležité osvedčenie   s podpisom roľníka s textom: „Osvedčujem sa, že obilie, ktoré dávam zošrotovať za mzdu, pochádza z mojej vlastnej úrody, alebo nadobudol som ho spôsobom uvedeným platnými vyhláškami, a že výrobky z neho použijem výhradne pre potrebu na svojom vlastnom hospodárstve a nepredám ich“. Jeden takýto výkaz o mletí a šrotovaní sa zachoval ( 1933 ) u mlynára Rudolfa Durana z Hubiny . 

 

   Nemenej zaujímavá, ako technické vybavenie i administratíva týchto mlynov, bola však aj spoločenská stránka mlynárstva. V predminulých storočiach, ba ešte i na začiatku storočia dvadsiateho, vlastniť vodný mlyn znamenalo nielen výsadu, ale ako opisujem vyššie vyžadovalo aj nemalé schopnosti. Mlynári boli spolu s miestnymi statkármi, notármi, učiteľmi, krčmármi  a farármi najváženejšími obyvateľmi obce. Popri technickej zručnosti a obchodných schopnostiach sa u mlynára redpokladala aj istá dôveryhodnosť, aby svojich zákazníkov neklamal, ani v množstve ani v kvalite. Nepoctivci čoskoro získali zlú povesť a museli s týmto remeslom skončiť. Ale často končili aj poctiví mlynári a nedobrovoľne. Najmä, ak nebolo dlhú dobu dostatok vody, alebo im mlyn vzala povodeň i ľahol popolom pri častých požiaroch v mlyne. Mlynárstvo síce patrilo medzi najvýnosnejšie živnosti, ale súčasne aj medzi najrizikovejšie. Na Slovensku bolo ešte v roku 1924, poda štatistiky 1800 námedzných mlynov, z toho, ako už bolo uvedené, na „moravianskom potoku“ sedem. Od moravianského kaštiea až hore,       po posledný, ktorý sa nachádzal tam kde stála, dnes už neexistujúca, osada Spálenisko. 

 

 

Vodník v mlyne pod kaštielom